Až do roku 1996 bolo vlastne všetko v poriadku. Každý hudobný štýl (od klasiky, popu až po metal) žil svojim vlastným životom a dovtedy uskutočnené pokusy o prekročenie hraníc pevne definovaných štýlov nemali za následok výraznejšie narušenie zabetónovanej rovnováhy. Všetko bolo na prvý pohľad v poriadku, keď sa znenazdania, ako blesk z čistého neba zjavili WALTARI - fínski zvestovatelia budúcnosti, na čele s charizmatickým Kärtsym Hatakkom. Vychádza „Yeah! Yeah! Die! Die!“ a nič už nebude tak ako predtým...

V roku 1996 uzrelo svetlo sveta množstvo vynikajúcich metalových albumov. Toho istého roku sa na svoje víťazné ťaženie vybrali okrem iných dnes už pojmy ako MOONSPELL s albumom „Irreligious“, THERION s „Theli“. Novými doskami nás poctili aj britské doomové veličiny MY DYING BRIDE a ANATHEMA. Bol to rok, kedy ešte THEATRE OF TRAGEDY hrali dobrú muziku. Druhý dych chytal a rohy vytŕčal moderný black metal v podobe opusu „Dusk And Her Embrace“ Angličanov CRADLE OF FILTH. Práve v tomto roku na seba upútala pozornosť fínska kapela WALTARI s dnes už klasickým albumom, ktorý toho roku poriadne zavaril hudobným kritikom a samozrejme aj fanúšikom. Mozog kapely - Mr.Kärtsy Hatakka si po roztržke s labelom Roadrunner (rok 1993) zaumienil, že celému svetu dokáže, že aj death metal je hudba hodná patričného rešpektu. Na pomoc si zavolal niekoľko kamarátov, ktorý boli presne takí šibnutí ako on sám. Azda najvýznamnejším z nich bol Kärtsyho kamarát - dirigent Riku Niemi, ktorý významnou mierou prispel k realizácii Kärtsyho úletov. Riku priviedol aj opernú speváčku Eeva-Kaarina Vilke. Nedá nespomenúť asi tridsaťčlenný symfonický orchester Avanti a vokalistu fínskych AMORPHIS, Tomi Koivusaariho, na ktorého v súvislosti s touto doskou ešte príde.

Album má podtitul „Death Metal Symphony In Deep C“, ale okrem death metalu(ktorého je tu paradoxne pomenej) je na ploche 60-tich minút namixovaný zabijácky koktail z klasickej hudby, grind core, techna či dance flooru, metalu, rocku a hádam aj black metalu - je to jedno, album je zaraditeľný do nejakej škatuľky, jedine ak by pozostávala aspoň z desiatich slov. Táto zmes žánrov môže niekoho miasť, ale výsledný efekt je asi taký, že tí ktorý tých 60 minút prežijú bez ujmy na zdraví, budú ešte niekoľko mesiacov(rokov, storočí... doplňte si čo chcete) stláčať na diaľkovom ovládaní prehrávača tlačidlo repeat. Kärtsyho meno podľa môjho názoru patrí do jednej siene slávy spolu s ďalšími experimentujúcimi alebo inak prínosnými jednotlivcami ako Mike Patton, Trent Reznor, Devin Townsend, Dan Swano, Glen Danzig...

Neopakovateľný estetický zážitok začína nevinnou inštrumentálnou vecou - „Misty Dreariness“, kedy sa vám pomaly začnú prihovárať páni a dámy z orchestra Avanti, keď tu zrazu zahrmí gitara. Vzápätí sa ozve ešte raz, aby prebrala každého kto počas ľahšieho úvodu zaspal. Čarovný šesťstrunný nástroj postupne začína súperiť s orchestrom, čo vyvrcholí presne o 7:41(čas na displeji), kedy sa na vás vyrúti celé osadenstvo tejto symfónie. Rozbehne sa riadna sypačka a „nežne“ sa nám začne prihovárať Koivusaari so svojim brutálnym chropotom. Pridá sa aj Kärtsy s typickým „kozím“ hlasom. Prebúdza sa aj orchester spolu s Eevou, ktorá z cvičeného hrdielka vyludzuje tóny ako vikingská siréna. Neustále striedanie a dopĺňanie sa medzi kapelou, orchestrom a vokalistami vám nedá ani na chvíľu oddýchnuť. V tretej a štvrtej časti symfónie sa dostávajú k slovu aj krátke grindové rúbanice, striedané orchestrálnymi pasážami a cirkusovými vyhrávkami. Práve keď toho chaosu začína byť príliš veľa a aj tie najodolnejšie povahy začínajú uvažovať o stlačení tlačidla stop, príde nečakané ukľudnenie v podobe vážnej hudby, tentokrát však podstatne pestrejšej ako v úvode symfónie. WALTARI asi tušili, čo spôsobí poslucháčovi predchádzajúcich pár minút - na spamätanie sa nám nechali celých 12 minút príjemnej orchestrálnej hudby. Zatiaľ sa môžete presvedčiť o tom, že žijete, že nenastal koniec sveta, poniektorí sa môžu poštípať, či sa im to nesníva a slabšie povahy si už vymenili slipy... Opäť to na nás WALTARI skúšajú podobne ako v úvode. Po pár ambientných zvukoch sa zase raz začne z ďiaľky ozývať orchester. Do toho všetkého začne Kärtsy rapovať, keď mu to svojím mohutným hlasom zarazí Eeva. Nasleduje ešte jedna takáto výmena a skladba exploduje v podobe brutálneho rapu so symfonickým orchestrom. Ďalšia skladba je opäť sypačka predelená kľudnejšími vsuvkami a opernými dialógmi medzi Machine/Computerbrain (Tomi Koivusaari) a Angel (Eeva-Kaarina Vilke). Osem minút trvajúca „Time, Irrelevant“ tak ubehne skôr ako si dokážete predstaviť. Kto už prežil niekoľko infarktov počas predchádzajúcich skladieb, nie je v bezpečí ešte ani teraz. Prichádza totiž „The Top“ - celkom tuctové techno, ale za účasti orchestra a Koivusaariho originálneho grcania pôsobí okamžite: vaše telo sa proti vašej vôli začne hýbať. Keď sa to všetko skončí, po pár minútach ticha sa ozve ešte krátky bonus v podobe „How Low Can U Go“ - čo je veľmi vydarená rockandrollová paródia na hudobný priemysel.

Celý album má originálny príbeh, pozitívnym posolstvom porovnateľný snáď len s husárskym kúskom „Jilemnický okultista“ od MASTER’S HAMMER. Príbeh, ktorý sa nedá celkom a vyčerpávajúco pochopiť, ale v popredí je zápas o zachovanie vlastnej tváre a odpútania sa od zabehaných noriem, pravidiel, zvykov smerom k nezávislosti a individualite. Pre WALTARI je však typická mnohovýznamovosť, takže každý môže prísť k iným záverom a navyše počas tých 60 minút si človek stále nemôže byť istý, či si z neho kapela strieľa, alebo či to myslí vážne, resp. čo je myslené vážne a čo je len recesia. WALTARI - to je totiž predovšetkým unikátny názor na hudbu, neobmedzujúci sa akýmikoľvek škatuľkami a trendmi. Ťažko by sme totiž vo svete našli kapelu, ktorá pristupuje k hudbe takým nespútaným spôsobom a s tak pôsobivým výsledkom ako WALTARI. Album sa práve vďaka tomuto prístupu vydaril a stal sa kultovou klasikou nielen metalovej hudby, ale stal sa jedným z klenotov hudby ako takej. WALTARI tak za sebou nechali dielo, ktoré bude aj po desiatich, dvadsiatich rokoch šokovať, spôsobovať zimomriavky a záchvaty frenetického nadšenia každému, kto sa odváži vypočuť tento skvost.
„...World - you see - is in your eyes
you see the thruth and you see the lies.
How come the world so bad?
It’s up to you, what you want to add...“